Samota môže byť smutná a ohromujúca, či už ste doslova sami alebo “len” cítite osamelosť. Zažila som to na vlastnej koži. Pred deviatimi rokmi som sa presťahovala z USA do Belgicka kvôli práci. Mala to byť vzrušujúca medzinárodná príležitosť spolu s mojím vtedajším priateľom. On však nakoniec neprišiel a miesto toho sa so mnou rozišiel. Takže som bola v Belgicku doslova sama, bez rodiny, bez priateľov a bez partnera.
Po prebdenej noci a osem hodinovom časovom posune som vystúpila v Bruseli z lietadla. Bola nedeľa ráno 1 decembra. Na letisku ma nikto nečakal. Zobrala som si taxík do ubytovne, ktorú mi na prvý mesiac zarezervovala firma. Od únavy som padla do postele. Zobudila som sa až poobede. Vonku pršalo a bola už tma. Vôbec sa mi nechcelo vykročiť do neznáma.
Ale nemala som žiadne jedlo a tak som sa opatrne vybrala von. Všetko bolo zavreté a ulica zívala prázdnotou. Prepadol ma nepríjemný pocit osamelosti a neistoty. Obzerala som sa, či nie je nikto za mojim chrbtom. Nakoniec som našla večierku. Na výber tam toho moc nemali, tak som si kúpila aspoň mrazenú zeleninu a soľ.
Na druhý deň som išla do novej práce. Čakala som pol hodinu na zastávke. Autobus meškal už 15 minút. Konečne som zazrela v diaľke moje číslo a vydýchla som si. Vykročila som k autobusu, ale on nespomaľoval. Prefučal okolo mňa, akoby zabudol zastaviť. Rozbehla som sa za ním, mávala som na neho ale on nič, proste išiel ďalej. Nechápala som, čo sa práve stalo. Vrátila som sa zmätená na zastávku. Nejaká pani mi niečo povedala po flámsky, ale nerozumela som jej ani slovo. Nakoniec vysvitlo, že na autobus treba zamávať, inak nezastane. Aha, tak teraz musím znovu čakať na ďalší, pomyslela som si frustrovane. Do roboty som prišla s meškaním a nervózna. Tak sa začal môj prvý deň na novej pozícii, v novej krajine.
Po dvoch týždňoch sa mi minulo oblečenie a nemala som si veci kde oprať. Bol to nepríjemný pocit, že som musela zápasiť s takou samozrejmosťou, ako je oblečenie. Našťastie jedna kolegyňa bola taká zlatá, že sa mi sama ponúkla, či nepotrebujem oprať. Táto láskavosť mi padla veľmi dobre, nielen po praktickej stránke, ale aj preto, že mi tak prejavila svoju ľudskosť, keď som bola na všetko sama.
Ulice sa už začali vyzdobovať svetielkami a vianočné trhy boli v plnom prúde. Ja som však nemala ani pomyslenie na zábavu, lebo som riešila, kde budem bývať, keď mi o pár dní skončí prenájom v ubytovni. Obávala som sa, či si stihnem niečo nájsť. Na poslednú chvíľu som predsa objavila vhodný byt.
SMUTNÝ SILVESTER
Blížil sa koniec roka a tak som sa opýtala zopár kolegov, či by som sa k nim mohla na Silvestra pridať. Povedali mi však, že radšej nie, lebo budú so svojimi priateľmi hovoriť po flámsky, takže by som im nerozumela. Pochopila som, že sa im to nehodí. Nechcela som sa vnucovať. Na Silvestra som išla spať o 21 hod, aby som radšej nemyslela na to, že som sama, kým ostatní oslavujú príchod nového roka. Hovorila som si, je to deň ako každý iný. Ale predsa sa vo mne ozývala sebaľútosť.
V novej krajine som zápasila aj so zdanlivo jednoduchými vecami. Napríklad som si kúpila nožík, ktorý bol zabalený v plastovom obale. Doma som zistila, že ho nemám čím otvoriť, lebo nemám iný nôž na prerezanie tvrdého obalu. Stála som v kuchyni ako blbec so zabaleným nožom a nepokrájanou zeleninou.
Inokedy som si zas kúpila mini stolík a niekoľko riadov v IKEI. Keď som vyložila veci z nákupného vozíka, uvedomila som si, že to nedokážem sama odniesť na autobusovú zastávku. Bola som na okraji plaču z bezmocnosti. Musela som požiadať úplne cudzích ľudí na parkovisku, aby ma odviezli na zastávku. Pozerali sa na mňa zaskočene. Bolo mi to trápne, ale musela som sa povzniesť nad hanbu.
Pri inej príležitosti ma zas potriasol elektrický prúd, keď som sa pokúšala nainštalovať úchyt na žiarovku, keďže belgické byty sú totálne nevybavené. Toľko som fidlikala s poistkami hore dole, ako som to skúšala namontovať, až som sa pomýlila a nechala ich omylom zapnuté. Cítila som sa vystrašená a na všetko sama.
Nedele boli pre mňa najhoršie dni, pretože všetky obchody boli zatvorené. Musela som sedieť v prázdnom byte, cítila som sa osamelo, ľutovala som sa, bola som naštvaná na svojho bývalého. Pomaly som smerovala do depresie. Cítila som sa „oprávnená cítiť sa zle“, pretože to bola JEHO chyba, že ma nechal takto sa plahočiť. Je to zvláštne, ale určitá časť mňa si užívala oprávnenie hnevať sa. Keby som sa toho bola vzdala, bolo to, akoby som schvaľovala, čo mi bývalý urobil. Po niekoľkých mesiacoch som sa však cítila tak zle, že to bolo neznesiteľné. Uvedomila som si, že som stratila kontrolu nad tým, ako sa cítim a neviem sa už sama z tejto jamy vyhrabať. Vtedy som sa rozhodla, že potrebujem pomoc.
Najprv som strávila hodiny na Skype s mamou, ktorá ma podporila. Potom som sa prinútila hľadať miestne spoločenské podujatia a predsavzala som si tam ísť, aj keď sa mi práve nebude chcieť. Pripojila som sa k niekoľkým online skupinám na Meetup.com. Vďaka tomu som sa zoznámila s prvými priateľmi.
Ďalej som sa rozhodla nájsť si kurz jogy. Komplikácia bola v tom, že väčšina kurzov skončila ešte predtým, než som sa ja dostala domov o 20:00 hod. Stretla som však Inda, ktorý chcel učiť jogu ako dobrovoľník a potreboval miesto. Navrhla som mu, že môže raz za týždeň na tento účel použiť moju obývačku. Zverejnila som túto aktivitu v ženskej online skupine. A tak som každý týždeň mohla cvičiť. Navyše som stretla vždy pár nových ľudí. Po cvičení som ich ponúkla čajom a pokecali sme.
NOVÉ ZVYKY NA NEDEĽU
V nedeľu som začala počúvať na Youtube motivačného rečníka a vypracovala som si zopár cvičení osobného rozvoja, ktoré odporúčal. Moja myseľ sa preladila na pozitívne témy. Bola som príliš zaneprázdnená rôznymi nápadmi na to, aby som sa cítila nahnevaná či osamelá. Nedele sa stali moje najobľúbenejšie dni. Naliala som si červené víno, zapálila sviečky, zabalila sa do deky a pohodlne usadila na pekný gauč, čo som si sama poskladala. Čas pre mňa sa môže začať.
Rečník sa v krátkosti zmienil o NLP. Rozhodla som sa o tom zistiť viac. Na ďalší týždeň prišla na jógu žena, ktorá bola trénerkou NLP.
Aká náhoda! Súhlasila, že usporiada mini workshop. Tak ma táto metóda zaujala, že som sa rozhodla stráviť letnú dovolenku štúdiom NLP v Kalifornii, rovnako ako kedysi ona. Po NLP tréningu sa môj obzor natoľko rozšíril, že som začala písať knihu a mala som dokonca ašpiráciu zdieľať túto techniku aj naživo. Začala som organizovať malé semináre NLP u mňa doma. Prvýkrát som bola dosť nervózna. Bola to veľká osobná výzva a musela som vystúpiť z mojej komfortnej zóny. (*NLP – neuro linguistické programovanie)
Už od detstva som sa hanbila rozprávať pred ľuďmi. Bola som to dieťa, čo na Mikulášskom večierku radšej nedostalo nič, než by malo povedať básničku. Učiteľka na základnej škole ma musela často napomínať: “Čítaj hlasnejšie, nepočujem ťa!”
Ale veľmi som to chcela dokázať a preto som si ešte počas školenia v Kalifornii dodávala odvahu na tento krok. Keď sa začala zaplnať moja obývačka cudzími ľuďmi, rozklepali sa mi kolená. Pomáhala som si prezentáciou v počítači, aby som nezabudla, čo chcem povedať. Bolo to trošku kostrbaté ale nakoniec som to zvládla. Bola som na seba hrdá a hovorila som si, že každý ďalší raz to bude už len ľahšie. Ľudia, ktorí prišli, boli zaujímaví a rýchlo sme sa spriatelili.
ZMENA MYSLENIA
Uvedomila som si rozdiel v mojom myslení, oproti tomu, keď som sa prvýkrát presťahovala do Belgicka. Predtým som sa cítila izolovaná, osamelá, čakala som kým ma miestni ľudia pozvú a zapoja do ich aktivít. Bola som frustrovaná, že sa nikto o mňa nezaujímal. Všetci boli príliš zaneprázdnení a nepotrebovali ma. Keď som však najprv ponúkla hodnotu ostatným, zrazu som bola zahrnutá pozornosťou, ľudia sa chceli so mnou zoznámiť a tráviť čas.
Je to kreatívny spôsob dobrovoľníctva. Dobrovoľne som sa venovala aktivitám, ktoré ma zaujímali, čo priťahovalo ľudí, ktorí mali so mnou niečo spoločné. Je to efektívny systém vytvárania zmysluplných vzťahov.
Možno si poviete že je smutné, že ľudia prišli, až keď mali čo odo mňa získať, že je to od nich sebecké. Že je to tvrdá realita, že sa nezaujímajú o druhých, len o seba. Je to však normálne. Ľudia majú radi tých, ktorí robia pre nich niečo dobré a nezaujímajú sa o cudzích. Ako však potom prekonať situaciu cudzí verzus cudzí? Väčšina by bol rada, keby ten druhý ponúkol niečo dobré. Niekto však musí spraviť prvý krok. Takže ja som miesto čakania začala. Odmenou bolo získanie nových známych a prekvapujúco aj získanie novej kariéry, o ktorej sa mi v minulosti ani len nesnívalo. Tento princíp nie je nič kvôli čomu by sme sa mali hnevať, či byť smutní. Výhodou je proste začať pomáhať druhým v niečom, čo aj tak radi robíte.
MÔJ ŽIVOT DNES
Dnes, o devať rokov neskôr, mám milujúceho manžela, krásnu dcérku a ako koučka a regresná terapeutka pomáham aj inym ľuďom nájsť si dobrého partnera.
Koučing je zameraný na dosahovanie cieľov, teda pracujeme s výhľadom do požadovanej budúcnosti. Napríklad ohľadom toho ako by mal vyzerať ideálny vzťah po ktorom klient túži. Nastavíme potrebné kroky k dosiahnutiu cieľa.
Koučing je obohatený o prvky regresnej analýzy, kde sa vraciame do minulosti, identifikujeme kde v detstve vznikli bloky, ktoré dnes spôsobujú opakujúce sa problémy. Napríklad pocit neprijatia v detstve často spôsobuje okrem iného opakovaný výber nevhodných partnerov. Následne tieto bloky transformujeme pomocou cvičení, ktoré sa dajú prirovnať k regresnej terapii.
Čo sa deje, keď človek prechádza touto transformáciou?
Zaujímavé je, že klient sa vďaka transformáciám začína posúvať na vyššie energetické úrovne. Napríklad na začiatku je daná osoba hanblivá, málo asertívna a každý ju len využíva.
Keď sa však posunie napríklad z úrovne hanby na úroveň hnev, uvoľní sa veľké množstvo energie, ktorú keď správne využijeme, pomáha jej to nastaviť si zdravé hranice. Neskôr sa dostáva na úroveň odvahy, kde dokáže prekonať svoju komfortnú zónu. Začína robiť veci o ktorých roky snívala ale mala strach ich zrealizovať. Automaticky pritom stúpa aj sebavedomie, asertivita a autenticita. V tomto momente je časte, že daná osoba začne žiariť príťažlivosťou a zrazu sa vyskytujú v okolí viacerí záujemcovia o randenie.
Krásne a emotívne momenty sú keď sa klient dostane na úroveň prijatia a precítenia lásky. Popri tom sa odblokováva prietok radosti a hravosti, ktoré pomáhajú pri “ľahkom” dosiahnutí cieľov. Po transformácii je zmena taká hlboká, že majú ľudia pocit, že takí boli vždy.
ČO MÔŽETE ROBIŤ, AK SA CÍTITE OSAMELO?
-
Pokúste sa vystúpiť z pozície obete.
Či už je vaša samota spôsobená tým, že ste reálne sami, alebo mate iné problémy, kvôli ktorým sa cítite izolovaní, skúste sa vzdať “nároku” na to, že máte oprávnenie sa cítiť zle. Logicky môžete mať tento nárok, ale jeho uplatnenie neprinesie nič dobré. Naopak je tu riziko prepadu do depresie, čo je ešte horšie ako samota. Ak je to nutné, požiadajte o podporu známych, odborníka, alebo siahnite po motivačnej literatúre, či videách. Porozmýšlajte, čo robíte, čo možno prispieva k vašej samote.
-
Prestaňte si robiť nároky na to, čo by mali ostatní robiť pre vás.
Marta sa hnevala na celý svet. Podľa nej jej každý niečo dlžil a nenaplnil jej očakávania. Strýko jej každý rok poslal k narodeninám pohľadnicu a sľúbil, že ju príde navštíviť. Hnevala sa na neho, že ešte neprišiel. Ona mu však žiadne pohľadnicu nikdy neposlala. Jej sestra ju raz za mesiac pozývala na nedeľný obed. Popri starostlivosti o rodinu sa na častejšie pozvánky nezmohla. Marta sa hnevala, že pozvánky sú len zriedka. Nárokovala si častejšie pozvania, s tým, že však ona neočakáva honosné jedlá. Nikdy jej však nenapadlo ponúknuť sestre babysitting alebo uvariť obed pre nich.
Jej doktor jej pomáhal nad rámec svojej práce s administratívou na sociálne dávky. Bol však práve na dovolenke a tak nereagoval hneď na jej emaily. Bola pohoršená, ako ju nechal celý týždeň čakať a nevedela mu od zlosti prísť na meno.
Zoznam pokračoval ďalej. Zaťažovala celé okolie svojimi prehnanými požiadavkami a ťažobou svojej nespokojnosti. Bolo jedno koľko toho ľudia pre ňu robili, vždy našla nejaký nedostatok, kvôli ktorému sa nedokázala tešiť. Ľudia boli jej nevďačnosťou a negatívnosťou podráždení a tak od nej každý nakoniec bočil. Cítila sa stále viac a viac sama.
Na čo si vy robíte nároky od svojej rodiny, známych, okolia alebo dokonca vlády? Na koho čakáte, aby sa vaša situácia nejako zmenila? Koho viníte za to, že sa to ešte nestalo? Čo z toho by ste mohli ovplyvniť vlastnou aktivitou?
-
Prejavte vďaku za veľkorysosť ľudí a za to čo je vo vašom živote dobré
Marta dostala pridelený slušne vybavený sociálny byt. Donáškovou službou si nechala pravidelne nosiť jedlo v bio kvalite. Nepracovala už päť rokov, ani nemala záujem o prácu, lebo to nenaplňalo predstavu jej slobodného života. Vyhovovalo jej poberať dávky, ale zároveň sa ľutovala, že má málo peňazí. Bývala v blízkosti krásneho parku, ale išla sa prejsť len vtedy, keď jej známa mala pre ňu čas. Rada by chodila tancovať, ale keďže ju na kurz nemal kto odviesť, predstava, že by strávila hodinu v MHD ju odradila. Sedela celé dni doma a cítila sa deprimovaná. Keď jej psychologička poradila, aby sa skúsila sústrediť na veci, za ktoré môže byť vďačná, vysmiala ju, že to je blbosť. Ona predsa nemá nič za čo by mohla byť vďačná. Nemá muža ani deti, nemá milióny na účte a nedávno jej začala ešte aj menopauza!
Je niečo, za čo vy môžete byť vďační? Čo tak začať maličkostami. Som vďačná, že mám kde bývať, mám čo jesť, žijem v krajine, kde nie je vojna, bolo mi dopriate zažiť, čo je to byť mamou, práve dnes ma nič nebolí, snívam o svojich cieľoch, spoznávam nových ľudí…
-
Porozmýšlajte čo robíte radi, z čoho by mohli mať osoh aj iní ľudia.
Chceli by ste tráviť čas v spoločnosti známych ale oni sú zaneprázdnení? Čo keby ste im ponúkli, že im pravidelne postrážite deti, kým si oni vyjdu na dlho odkladané rande. Isto vás pri tej príležitosti radi pozvú k nim aj na obed či večeru.
Radi by ste chodili do prírody, ale nemáte s kým? Čo keby ste zorganizovali cez vašu knižnicu, kostol alebo prípadne online skupinu pravidelné výlety?
Radi by ste sa v spoločnosti venovali umeniu či maľbe? Možno máte priestory, ktoré môžete na to ponúknuť nejakému umelcovi, ktorý vás na výmenu pozve do svojho workshopu.
-
Obráťte pozornosť z toho čo vy očakávate od života na to, čo očakáva život od vás.
Toto je pekná myšlienka prevzatá z Budhizmu a dá sa použiť kdekoľvek. Na Slovensku som si zvykla že, čo je za prahom mojich dverí, to sa ma už netýka, a čo je pred panelákom, tak to už vôbec nie. Počas môjho života v USA som sa však naučila rozmýšľať o tom, čo môžeme spraviť pre to, aby naše okolie a naša spoločnosť lepšie prosperovala. Slováci si často myslia o Američanoch, že sú umelo vysmiati a my sme hrdí na to ako pravdivo informujeme okolie o našich negatívnych pocitoch.
Neuvedomujeme si však, že tým, že sa sústredíme na negatívne, tým ho aj prežívame. Američania sa naopak presviedčajú o tom, že sa cítia skvele a nakoniec si aj navodia ten pocit. Zažila som to, keď som sa tam ako čašníčka musela povinne usmievať na zákazníkov, aj keď som sa tak práve necítila. Tým, že oni sa usmievali späť na mňa, začala som sa automaticky cítiť lepšie a už som nemusela úsmev predstierať. Zaujímavá skúsenosť.
Keď som sa vrátila z USA, začala som po ich vzore zbierať smeti pred panelákom a strihať kríky. Susedia sa na mňa pozerali, že som divná a zisťovali, či som z mestskej správy, keď to robím. Nie je totiž v našej mentalite rozmýšľať, ako prispieť k spoločnému dobru bez toho, aby som z toho niečo priamo získal. Ja som sa však už naučila, že z dobrovoľníctva a pomoci druhým vždy niečo dobré získam, aj keď dopredu sama neviem, čo to presne bude. Vyskúšajte si to schválne a uvidíte, že to pomôže aj proti pocitu osamelosti.
Potrebujete pomôcť s vašim problémom?
Kontaktujte ma na adrese info@michaelaray.com a dohodneme si úvodne zoznamovacie stretnutie, 15-30 min, ktore je zdarma. Stretnutie prebieha online alebo telefonicky.
Na základe zoznamovacieho sedenia sa rozhodnete, či je táto metóda pre vás vhodná a chcete začať v sukromnom koučingu / terapii.
